Opäť som podnikla cestu. Aj keď cieľom bol síce bylinkový festival v Novom Jičíne zavialo ma to pár kilometrov ďalej do dvoch krásnych miest na mape označených ako Hostašovice a Hodslavice. Rodný kraj môjho otca.
Je to veľmi zvláštne, že v inom čase a inej životnej etape si zrazu všímate úplne iné veci.
Krajina je zrazu iná, vidíte budovy, oblohu, stromy v inom šate a farbách.
Aj mne sa to prihodilo.
Naplánovala som si, že len zájdem na cintorín, zapálim pár sviečok babičke, dedovi, strýkovi a tete.
Avšak, keď som vychádzala z cintorína uvidela som pamätník Dr. Františka Palackého (otca českého národa), jeho rodný dom a starý drevený kostol.
⚘Nikdy som si doteraz tieto miesta nevšimla ani neuvedomila čo pre mňa znamenajú. Zrazu akoby som pochopila o čom stále, celé detstvo moja mama hovorila.
Jej dennodenné slová pri hádkach s otcom mi zrazu rezonovali v celom tele:
„Si múdry ako Palacký“
Akoby sa mi spojilo do veľkého celku to, kým otec bol, čo sa mojej mame na ňom nepáčilo. Akoby tie farby, domy spojili vo mne slová, ktoré boli vypovedané a ja som im v tom okamihu konečne porozumela.
Celé mi to zrazu dávalo zmysel!
Slová, ktoré mama celé detstvo opakovala o otcovi, ktoré som prijala za vlastné presvedčenie a predstavu o ňom.
Zrazu akoby prišiel tzv. Aha-moment. Uvidela som otca, jeho život, ktorý prežil. Uvidela som ho v iných farbách a s hlbším pocitom pravdy a už nie s hnevom a nepochopením.
Zrazu mi to bolo celé tak trocha jedno.
Veľmi sa mi uľavilo, akoby som odhodila batoh, ktorý som si nosila celé roky.
Akoby som si dovolila pustiť ďalšie presvedčenie o vlastnej dôležitosti, že za moje životné neúspechy môže otec alebo mama.
Akoby som v tom jednom okamihu dospela.
No veď už bolo načase mám už 50 preč… 